Ja a môj kamarát Ilfred Wetzler sme boli slovenskí židia, ktorým sa podarilo utiecť z vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brzezinka a informovať o tom, čo sa tam deje. Pochádzam z Topoľčian. V 15. rokoch som bol vylúčený z gymnázia, kvôli židovskému pôvodu. Dvakrát som sa neúspešne pokúsil o útek zo Slovenska no po druhom pokuse ma deportovali do Majdanku a z tade do Osvienčimu. Tam sme boli aj s Ilfredom väznení aspoň dva roky. O úteku som premýšľal dlhé dva roky, hlavne kvôli vlastnej slobode ale išlo aj o zabránenie tohto zločinu. Piatok 7. Apríla 1944 som spolu s Ilfredom vliezol do vyhĺbenej jamy pod hromadou dreva, ktorá bola určená na stavbu novej časti tábora. Nachádzala sa v časti, ktorá bola strážená iba počas dňa. Väzni, ktorí nám pomáhali pri úteku nás zakryli doskami a na oklamanie strážnych psov sme okolo seba roztrúsili páchnuci ruský tabak napustený benzínom. Zo skúseností iných väzňov sme vedeli, že po zistení našej neprítomnosti sa bude po nás pátrať 3 dni. Preto sme zostali v skrýši až do štvrtej noci. 10. Apríla sme sa v civilnom oblečení, ktoré sme vzali pri práci vybrali smerom na juh k poľsko-slovenskej hranici. Jedenásť dní po úteku z táboru sme podrobne informovali o geografickej polohe vyhladzovacieho tábora, o spôsobe masového vyvražďovania v plynových komorách, o najdôležitejších udalostiach tábora za dva roky, ktoré sme tam strávili aj číselný odhad obetí nacistického vraždenia v Osvienčime. Naša správa má 32 strán a stala sa známa ako Vrbova a Weltzlerova správa. Je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov, pretože bola prvou detailnou informáciou o tábore, ktorá sa dostala k spojencom a bola označená za dôveryhodnú. Vďaka nej sa zastavilo masové deportovanie židov a zachránilo sa asi 200 000 ľudí.