Pod vplyvom ťažkého spoločenského postavenia, národného útlaku Slovákov a celoeurópskych tendencií silnejúceho národnoemancipačného hnutia sme v 30. rokoch 19. stor. vytvorili silnú revolučnú vlasteneckú generáciu. Na jej čele sme stáli my: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Našou zásluhou výrazne pokročil proces vybudovania Slovákov na moderný národ, ktorý sa začal dožadovať svojho štátoprávneho postavenia. Významným krokom v tomto procese bola kodifikácia spisovnej slovenčiny. Zásady nového spisovného jazyka sme prijali na stretnutí Štúra, Hurbana a Hodžu v Hlbokom v roku 1843, ktoré Štúr neskôr rozpracoval v diele Nauka reči slovenskej. Hoci pokusy o kodifikáciu slovenčiny sa vyskytli aj v predchádzajúcom období, štúrovská slovenčina sa ukázala ako najvhodnejšia, najživotaschopnejšia a bola prijateľná pre celý národ.