Ach, aký majestátny pohľad! Podo mnou sa rozprestieral celý Budín a Pešť a v diaľke vidím vyhliadku Jánoš a dokonca aj pohorie Budínskych vrchov. Zároveň mi vôbec nevadí, že tam nemôžem ísť. Na jednej strane sama vyzerám fantasticky a na druhej strane mám toľko krásy na dosah ruky, že aj keď tu stojím stáročia, stále ma to neomrzelo. Hovorím si Budínsky hrad a doslova sedím na Budínskom hradnom kopci. Našťastie nie sám, ale spolu s niekoľkými ďalšími fantastickými budovami. Je tu Rybárska bašta, ktorá sa potom týči nad Matyášovým kostolom, a kľukaté romantické uličky štvrte Budínskeho hradu plné malých, farebných, starých domov. Potom, keď sa ku mne priblížite, je tu Sándorov palác, kde býva prezident Maďarskej republiky. Po ďalšej krátkej prechádzke popri budínskej stanici pozemnej lanovky a nádhernej kovanej železnej bráne sa konečne dostanete ku mne, k hradnému a palácovému komplexu. Všetky tieto a ďalšie vysvetľujú, prečo je hradná štvrť Buda od roku 1987 na zozname svetového dedičstva UNESCO. Podľa mňa zaslúžene. Keď sa vrátim ku mne, niet pochýb o tom, že som impozantná stavba, no musím dodať, že ma nepostavili za deň. Moja stavba začala v gotickom slohu v 14. Storočí, po ňom prišli kráľ Ľudovít Veľký a kráľ Žigmund, v 15. Storočí kráľ Matej, všetci ma ďalej rozširovali a skrášľovali. Finálnu podobu som dostal na konci 19. Storočia, no vďaka tomuto dlhému procesu mám gotickú, renesančnú, barokovú a neobarokovú časť. Králi už nejaký čas v mojich múroch nežijú, ale našťastie som sa nemusel zaobísť bez vznešenosti. Hostím Maďarskú národnú galériu, Budapešťské historické múzeum a Széchényiho národnú knižnicu, vďaka ktorým trávim dni plné krásnych umeleckých diel a múdrych literárnych diel a zo svojej strany si neviem predstaviť väčšiu a povznášajúcu nádheru.