Ležím uprostred Štiavnických vrchov na strednom Slovensku. Patrím do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Som bývalé banícke mesto, jedno z najkrajších a historicky najzaujímavejším na Slovensku. Ťažba drahých kovov v centrálnej časti Štiavnických vrchov má veľmi dlhú históriu. Už v listine z roku 1156 sa táto oblasť spomína ako zem baníkov. Medzi ťaženými nerastmi prevládala strieborná ruda a preto ma označovali aj ako “strieborné mesto”. V 18. storočí som sa stala najväčším centrom ťažby drahých kovov v habsburskej monarchii. Postupne sa tu sústredilo aj banícke školstvo a veda. Založili tu aj najstaršiu uhorskú banícku školu, ktorú neskôr povýšili na Banskú akadémiu - prvá vysoká škola svojho druhu. Neskôr sa zlúčila s Lesníckou akadémiou a do mesta sa vrátila sláva s prosperita. Koncom 18. storočia som bola tretím najväčším mestom v Uhorsku, no moja sláva netrvala dlho. O storočie neskôr začala banská činnosť upadať a s tým aj rozvoj mesta. Takto sa to so mnou ťahalo až do roku 2001, kedy zatvorili poslednú baňu. V historickom centre mesta môžeš nájsť pamiatky, ktoré sú súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie. Nachádza sa tu 360 pamiatkových objektov zasadených do horského prostredia Štiavnických vrchov. Hlavnou dominantou mesta je Starý zámok, ktorý dnes slúži ako múzeum. Na protiľahlom kopci môžete nájsť Nový zámok, ktorý sa takisto využíva muzeálne účely. Najviac pamiatok sa v Banskej Štiavnici sústreďuje do priestoru medzi Trojičným a Radničným námestím. Obe námestia oddeľuje gotický Kostol sv. Kataríny z konca 15. storočia a budova radnice so štíhlou hodinovou vežou. Uprostred Trojičného námestia stojí Trojičný stĺp. Najväčšou budovou Trojičného námestia je Hellenbachov dom, ktorý pôvodne slúžil Banskému súdu a neskôr patril Banskej a lesníckej akadémii. Ďalšia verejná budova stojí na Kammerhofskej ulici. Dnes je hlavnou budovou Slovenského banského múzea.