V 19. Storočí sme boli hlavným prúdom slovenského národného hnutia. Meno sme dostali podľa nášho najvýznamnejšieho člena a tým bol Ľudovít Štúr. Formovali sme sa hlavne na evanjelickom lýceu v Bratislave v 30. A 40. Rokoch. Najvýznamnejšími členmi sme boli: ● Janko Kráľ, najrevolučnejší básnik romantizmu ● Samo Chalúpka, ktorý vyjadruje svoju lásku k domovine a odpor k násiliu ● Ján Botto, písal o obetavosti ľudu za slobodu a sociálnu spravodlivosť ● Andrej Sládkovič, vyjadroval lásku ku slovenskému národu, opisuje romantický ideál slovenskej dievčiny a morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu Postupnými zmenami sme chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať dôstojnosť a zvyšovať sebavedomie neprivilegovaných vrstiev a klásť základy občianskej spoločnosti. Zároveň sme posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť. Taktiež sme sa pripravovali na vstup do politiky. Žiadali sme zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ a uplatniť slovenčinu na úradoch, v školstve a v cirkvi. Neskôr sme sa presunuli na katedru reči a literatúry česko-slovenskej, kde v tú dobu pôsobil aj Štúr. Ten bol však kvôli svojim myšlienkam odvolaný. Na protest odišla väčšina študentov s ním do Levoče. V roku 1843 sa nám podarilo uzákoniť štúrovskú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia.