Vyhodená do špinavého kontajnera, medzi pokrčené noviny a prázdne tégliky od kávy, som ležala vyhodená – kedysi čistá pančucha, ktorá sa teraz roztrhla. Z mdlého kúta som spomínala na svoj vývoj a na to, ako som sa ocitla tu. V laboratóriách firmy DuPont v USA bol v roku 1935 vytvorený môj starší bratranec, nylon. Syntetický zázrak, tieto pančuchy boli vyrobené tak, aby napodobňovali prirodzený lesk a pôvab hodvábu. Boli odolné a cenovo dostupné a vďaka nim vyzerali ženské nohy ako sen. Ja však pochádzam z iného rodu. Narodila som sa v Československu a som potomkom „siloniek“. Geniálny Otto Wichterle na druhom konci sveta skúšal niečo podobné a voilà, silónové pančuchy boli predstavené. Boli sme európskou obdobou nylonu, rovnako milovanou a oslavovanou. Ženy po nás túžili všade. Hodvábne pančuchy boli síce krásne, ale ľahko sa trhali a boli drahšie. My sme priniesli lesk, pružnosť a eleganciu, ktoré bolo ťažké odolať. Náš príchod na trh sa stretol s dychtivým očakávaním a čoskoro sme zdobili nohy žien naprieč kontinentmi. Počas druhej svetovej vojny sa náš význam ešte zvýraznil. Hodváb bol presmerovaný na výrobu padákov, a tak sa na jeho miesto dostali nylonové a silónové pančuchy. Vďaka svojej pružnosti a lesku sme sa stali obľúbenými, aj keď ich bol nedostatok. Ale ako pri všetkých dobrých veciach aj u nás dochádza k úpadku. Sem tam nejaké zatrhnutie, sem tam nejaké dierky, a čoskoro sme boli pre najmenšiu nedokonalosť vyhodené do koša. My, ktoré sme zažili tanečné sály a zasadacie miestnosti. A teraz som tu a premýšľam o tých žiarivých dňoch. Aj keď som teraz možno v koši, môj odkaz pretrváva. Každý krok, každý tanec – boli sme súčasťou všetkých okamihov. A nie je to nakoniec to, na čom skutočne záleží? Nie opotrebenie, ale spomienky, ktorých sme boli súčasťou.