Ako mikrofón v americkom Kongrese som ozvučil hlasy mnohých vplyvných ľudí. Ale len málo okamihov vyniká tak ako chvíľa, keď som niesol slová jedinečnej európskej osobnosti: Václava Havla, prvého prezidenta Českej republiky. Václav Havel nebol len taký hocijaký prezident, jeho cesta k tejto váženej funkcii bola poznačená bojom a húževnatosťou. Václav Havel sa narodil v roku 1936 v Prahe a spočiatku sa presadil ako dramatik, ktorý svojimi dielami jemne kritizoval utláčateľský komunistický režim v Československu. Koncom 70. rokov sa stal nezameniteľným hlasom disentu. Jeho účasť na manifeste Charty 77, ktorý kritizoval vládu za neplnenie ustanovení o ľudských právach, ho označila za hrozbu. Nasledujúce roky boli pre Havla prerušené niekoľkými väzneniami. Tieto pobyty za mrežami však len upevnili jeho odhodlanie. Veril v silu nenásilného odporu, v silu ľudského ducha a v to, že pravda a láska nakoniec zvíťazí nad klamstvom a nenávisťou. V roku 1989 došlo k zamatovej revolúcii, pokojnému protestu, ktorý viedol k ukončeniu 41 rokov trvajúcej komunistickej vlády v Československu. Krajina pozerala na vodcu, ktorý stelesňoval nádej a zmenu. Týmto majákom nádeje sa stal disident a dramatik Havel, keď bol zvolený za prezidenta Československa a neskôr, po pokojnom rozdelení krajiny, Českej republiky. Keď som vo februári 1990 zacítil ako mikrofón jemný Havlov dotyk, v miestnosti zhustlo očakávania. V publiku pred ním sedeli senátori, kongresmani a diplomati, ale bolo jasné, že jeho posolstvo presahuje hranice a politiku. Začal vyjadrením vďačnosti za podporu, ktorú Spojené štáty poskytli jeho krajine počas jej boja za slobodu. Zároveň sa však ponoril hlbšie a dotkol sa univerzálnych ľudských hodnôt, ceny slobody a zodpovednosti, ktorá je s ňou spojená. Zdôraznil vzájomnú prepojenosť všetkých národov a vyzval ku kolektívnej zodpovednosti za ochranu globálnych hodnôt a práv. Pre mnohých v sále to bolo zjavenie: bol tu vodca, ktorého neformovali politické manévre, ale zásady, jeho spisy, jeho boj a neochvejná viera v ľudské práva a dôstojnosť. Jeho prejav skončil, ale rezonancia jeho slov, mnou umocnená, pretrvávala. Václav Havel nehovoril len za Českú republiku. Hovoril za ľudstvo, za právo každého jednotlivca na slobodu, pravdu a spravodlivosť. A ja som bol hrdý na to, že som bol nástrojom, ktorý toto univerzálne posolstvo niesol svetu.